10+ skutočných príbehov učiteliek za socializmu, ktoré ste možno zažili aj vy


Keď sme domov doniesli päťku, báli sme sa rodičov. Pre istotu sme si zabúdali žiacke knižky a poznámka bola priam trestný čin. Teraz sa naopak boja učitelia žiakov, či skôr ich rodičov, ktorí sa za každú cenu bijú do pŕs za práva dieťaťa. Nevychovanosť a drzosť schovávajú za psychické poruchy, pretože dieťa je nedotknuteľný tvor. No verte či nie, v socializme dochádzalo k úplne inému extrému…

Súdružka učiteľka bola zvláštnym tvorom. Samozrejme, našli sa aj také (a nebolo ich málo), čo svoje zamestnanie naozaj milovali. Deti boli pre ne celý svet, nestratili ľudskosť a ich snom bolo vychovať ľudí, ktorí majú charakter. No čo v prípade, že si pomýlili zamestnanie? Cez malé deti si liečili vlastné komplexy, kričali, ponižovali či bili svoje ratolesti. Najmä keď „zopár výchovných“ schvaľovali aj rodičia. Spýtali sme sa tých, čo to zažili, na negatívne spomienky zo školských lavíc. Nech sa páči, Súdružka, vyrobená v ČSSR:

Vlasy nám prehrabávala zásadne len ceruzkou, nadávala nám zo zavšivavených debilov…


Súdružke, ktorú sme zo srdca nenávideli, sme prepichli obe gumy na bicykli. Čudovala sa, že ide nejako divne, no raz za svet nemohla prísť na to, čo sa stalo… Súdružka je často diagnóza na celý život…


„Súdružka“ ma lizla len v škôlke, no negatívne spomienky mám doteraz. Jedného dňa súdružka prišla do triedy a vyhlásila, že odteraz ju musíme volať pani učiteľka. Ak sme sa pomýlili, stiahla nám pred všetkými gate a vybila nás po holom zadku…


Desivých spomienok je žiaľbohu viac než tých dobrých. Mlátenie po rukách pravítkom, hod kriedou či zväzkom kľúčov. Búchanie učebnicou po hlave. Ak sme boli namaľované, tak sme sa museli ísť umyť. Dnes je bežnou praxou, že dievčatá sú vymaľované už na základke…


Chodila som do dedinskej malotriedky, kde boli spojené ročníky a vyučoval tam manželský učiteľský pár. Ako výchovný prostriedok sa používala trstenica. Učiteľka bila po dlaniach a učiteľ oprel deti o lavicu a vytrieskal po zadku. Dodnes ma štípu ruky keď si na to spomeniem. Popri učiteľovi som bola opatrná, lebo potom so človek týždeň nesadol bez bolesti…


Spolužiačku, ktorá nevedela vypočítať príklad, schmatla za vrkoče a obúchala jej hlavu o tabuľu. Boli sme len druháci…


Ruštinárka nám denne nadávala do ľudských primitívov. Za odplatu dostávala na stoličku nastrúhanú kriedu, ktorú sme zmiešali s vodou…


Keď som bola prváčka, zabudla som si doma časopis Včielka. Súdružka si ani nedala tú námahu, aby ma vypočula, že som sa z nej učila čítať. Dala mi rovno pätku. Tak som jej povedala, že je krava. Dala mi facku a ja som ju jej hneď vrátila. Takto sme sa veselo asi päťkrát prefackali. Nakoniec mi dala poznámku a predvolala rodičov. Kvôli nej dodnes neznášam čítanie.


Mali sme jednu strašne sebavedomú, napúdrovanú súdružku. Očividne nemala rada dedinu, nadávala nám, akí sme sprostí ako boty, hlavne „tí z hôr zlezení.“ Bežne na nás lámala pravítka, hádzala po nás kľúče, no neskutočne nás ponižovala…


Učiteľ výtvarnej chlapcom, ktorí si nedoniesli pomôcky alebo vyrušovali, chytil hlavy a zbil ich dohromady. Alebo ich postavil pred tabuľu a trieskal im hlavy krídlom tabule. Súdružka slovenčinárka tiež stojí za zmienku. Spolužiačku chytila za vlasy a kmásala tak, až jej zostal v ruke poriadny chumáč. Raz dostala taký amok, že sme všetci utiekli z triedy k riaditeľke, a tak sa nám súdružka musela ospravedlniť. Potom prišiel rok 1989 a vyhodili ju. Minule som ju stretla, ešte žije, no vôbec sa nezmenila, bosorka.


Spolužiačke nadala do kráv špinavých, pretože si niečím zašpinila blúzku, keď desiatovala. A keď jej zomrela mamina a ona prišla po týždni celá zničená do školy, tak jej hneď dala päťku. Nemala úlohu. Súdružka tvrdila, že pohreb bol predsa pred tromi dňami, takže mala dostatok času si zohnať úlohu a dorobiť si ju.


Matematikárka nevedela pichnúť kružidlo do tabule, tak sa rozbehla od konca triedy a zapichla ho tak, že potom nešlo von. Samozrejme, že sa nikto nemohol smiať. Chemikárka nás bila záchodovou kefou, fyzikár zas poriadnou palicou.


Mňa deptala v 1. a 2. triede súdružka za to, že neviem spievať. V ďalších ročníkoch nás učil hudobnú učiteľ. To som už radšej nespievala, a tak mi tresol sláčikom po hlave.


1. a 2. trieda? Čistý teror! Každé ráno som mame plakala, že ma bolí brucho (a naozaj ma bolelo.) Učiteľka čisté gestapo. Pokiaľ niečo vysvetľovala, všetci museli sedieť v pozore, s rukami za chrbtom. Nikoho cez hodinu nepustila na záchod. Podotýkam, že sme boli deti. Tak bolo bežné, že sa stali nehody. Chlapci za trest museli nosiť dievčenskú sukňu a dievčatám, ktoré sa pocikali, zavesila na krk cumeľ. Traumu z nej mám doteraz…


Keď som bola žiačka na ZŠ, dobre som písala slohy a vždy som mala jednotku. No časom som dospela k podozreniu, že učiteľka moje slohy už ani nečíta, ale podľa mena mi dá hneď jednotku. Keď sme najbližšie písali sloh, napísala som ho na úplne inú tému. Jednotku som však napriek tomu dostala…


Každá doba má svoje plusy a mínusy. V socializme si síce toľko deti k učiteľom nedovoľovali, ale je otázne, či bitky, ponižovanie a neustály teror boli tými najsprávnejšími metódami, ako si vybudovať rešpekt. A čo vy? Zažili ste niečo podobné? Ak nie, skúste sa spýtať svojich rodičov, určite vytiahnu niečo „z rukáva.“

zdroj: babskeveci.sk, (Michaela)

horoskop-april

Komentáre

komentárov