Otec zanechal svojmu synovi odkaz na celý život. Dojímavý a zároveň inšpirujúci príbeh otca a syna, ktorý by si mal prečítať každý

Tento príbeh ma skutočne chytil za srdce a po jeho prečítaní som ostala dojatá. Autorom je Rafael Zoehler, ktorý svojím textom dokázal opísať skutočnú a neuveriteľnú silu rodičovskej lásky a starostlivosti, ktorá pretrvá večnosť. Ukáže vám, že ak je puto, ktoré si vytvoríme so svojimi najbližšími úprimné a pevné, ostane v našom vnútri, aj keď tu už naši blízki byť nemôžu.

Smrť vždy býva nepríjemným prekvapením. Dokonca aj pacienti s nevyliečiteľnou chorobou na smrteľnom lôžku dúfajú, že ešte nie je koniec, že ostáva aspoň deň, dva, možno týždeň…

Nikdy nie sme dosť pripravení a nikdy nie je ten správny čas. Vždy ešte ostáva množstvo vecí, ktoré chceme urobiť, zažiť, skúsiť. Stále je priskoro rozlúčiť sa s týmto svetom. No so smrťou sa dohodnúť nedá. Prichádza ako trpké neželané prekvapenie, ako srdcervúci moment pre vdovy a zážitok plný sĺz pre deti, ktoré vlastne ešte ani len netušia, čo je to pohreb.

pribeh 6
pixabay.com

Tak to bolo aj s mojím otcom. Jeho smrť prišla neočakávane, vo veku 27 rokov. Poviete si, že je to tak mladý človek, celý život má predsa pred sebou. No zákerná rakovina si svoje obete nevyberá. Odišiel skôr, ako som stihol dospieť a ako malé, osem a pol ročné dieťa som sa náhle musel dozvedieť, čo je to pohreb. Ak by sa to stalo skôr, otca by som si taký malý nepamätal. Nemal by som spomienky, necítil by som tú bolesť. No nikdy by som nevedel, aké to je mať otca. Aj napriek strate, ktorá vo mne zanechala stopy po celý môj život som rád, že som otca (aj keď len chvíľu) v svojom živote mal a aj keď tu fyzicky prítomný nebol, vedel som, že stojí stále pri mne aj vďaka tomu, čo počas života stihol urobiť.

Mal som otca, ktorý mal pevnú ruku, no bol zároveň zábavný. Bol niekým, kto mi povedal vtip predtým, ako ma uzemnil. Mal som otca, ktorý mi dal na čelo pusu každý večer, predtým, ako som išiel spať. Vďaka nemu som tento zvyk preniesol aj do mojej rodiny a rovnakým spôsobom želal dobrú noc mojim deťom. Bol niekým, kto ma naučil podporovať ten istý futbalový tím ako on, niekým, kto vedel vysvetliť veci často krát lepšie ako mama. Takýto otec vám jednoducho musí neuveriteľne chýbať.

Nikdy mi nepovedal, že zomrie. Dokonca ani keď ležal na nemocničnej posteli a všade mal hadičky, nepovedal o smrti ani len slovo. Neustále mi vravel o plánoch do budúcnosti. Rozprával mi, čo budeme robiť budúci rok, aj keď už vedel, že tu s nami nebude ani budúci mesiac. Vedel pútavo rozprávať o tom, ako pôjdeme na ryby, ako budeme cestovať, ako navštívime vysnené miesta. Žili sme rovnaký sen s výhľadom do budúcnosti a ja som vtedy na jeho smrť ani len nepomyslel.

pribeh 1
pixabay.com

Verím, vlastne som si tým istý, myslel si, že to prinesie šťastie. Bol veľmi poverčivý. Premýšľanie o budúcnosti a vytváranie plánov na ďalší rok bol spôsob, ako uchovával nádej a vlastne aj seba nažive. Rozosmieval ma až do úplného konca, aj keď o tom vedel. Vedel, čo sa stane a nikdy nič nepovedal. Vlastne ma po celý čas jeho choroby nevidel plakať a o to mu šlo.

A zrazu tu bol koniec. Jeho plány a „budúci rok“ skončili skôr, než sa začali.

Jedného dňa ma moja mama vyzdvihla v škole a šli sme do nemocnice. Lekári nám citlivo oznámili tú najhoršiu správu, ktorú moja matka nechcela počuť. Stále mala ten maličký kúsok nádeje. Nechápal som, čo sa deje, zrazu som cítil bolesť a mama plakala. Cítil som sa zmätene – nebola to len obyčajná choroba? Lekári predsa liečia choroby, preto bol otec v nemocnici. No zrazu vedľa mňa nebol a ja som na to nebol pripravený. Cítil som sa zradený, plač sa prerýval so zlostným krikom, pokiaľ som si neuvedomil, že otec vedľa mňa už naozaj nie je. Veľmi som plakal.

O malú chvíľu prišla zdravotná sestra so škatuľou od topánok, ktorá bola plná zatvorených obálok. Na mieste, kde má byť adresa, boli vety a ja som nechápal, čo sa deje. Jedinú obálku, ktorá sa nenachádzala v škatuli mi podala sestra so slovami: „Tvoj otec ma požiadal, aby som ti to odovzdala. Strávil písaním celý týždeň a chce, aby ste si to prečítali. Buďte silný.“

Otvoril som teda obálku s nápisom: „Keď budem preč„.

Synak,

ak čítaš tieto riadky, som už mŕtvy. Prepáč mi. Vedel som, že zomriem. 

Nechcel som, aby si vedel, čo sa stane. Nechcel som ťa vidieť plakať. No myslím, že som to urobil. Avšak, myslím si, že človek, ktorý umiera má právo chovať sa trochu sebecky.

Stále ťa toho musím ešte veľa naučiť. Koniec koncov, ešte v živote nevieš o ničom. Tak som pre teba napísal všetky tieto listy. Musíš mi sľúbiť, že ich neotvoríš skôr, ako príde ich pravá chvíľa. Bude to naša dohoda.

Ľúbim ťa. Staraj sa o mamu, si teraz pánom rodiny.

S láskou, otec.

pribeh 4
pixabay.com

Musel som prestať plakať kvôli jeho zlému rukopisu. Jeho otrasné písmo sa neuveriteľne ťažko čítalo a to ma ukľudnilo. Vlastne ma to trochu rozosmialo, pretože toto bol typický otec. Stále vedel rozosmiať predtým, než sa riešili vážne veci.

Táto škatuľa plná listov sa stala najdôležitejšou vecou v mojom živote. Dokonca aj mame som povedal, aby ju neotvárala. Listy boli moje a mal som ich čítať len ja. Vedel som naspamäť všetky životné udalosti, ktoré otec na obálky napísal, no malo to ešte nejaký čas trvať, kým som sa k nim v mojom živote dostal. Preto som na listy na istý čas úplne zabudol.

O sedem rokov neskôr, po tom, čo sme sa presťahovali, som si na škatuľu už vôbec nespomínal. Netušil som, kde som ju odložil a preto na istý čas odišla z mojej mysle. Medzitým mala mala niekoľko nových známostí a ja som to stále rešpektoval. Nikdy sa však znova nevydala a mne sa istým spôsobom páčila myšlienka, že otec bol jediným pravým mužom jej života. Neskôr sa však stretávala s chlapom, ktorý si ju nevážil a absolútne si ju nezaslúžil. Mal som dojem, že ponižuje samu seba, keď chodí s týmto chlapíkom, s ktorým sa zoznámila v bare.

Dodnes si pamätám tú facku, ktorú mi vylepila, keď som vyslovil slovo „bar“. Odmietal som si priznať, že som si to za ucho zaslúžil. A práve vtedy, keď ma ešte rozpálené líce štípalo, som si spomenul na otcove listy. Presnejšie na nápis na jednom z nich: „Keď sa s mamou najviac pohádate„.

Po tom, čo som prevrátil svoju izbu hore nohami (čím som si zarobil na ďalšiu facku), som na vrchnej polici v skrini našiel kufor a v ňom to, čo som tak hľadal. Keď som horlivo prezeral listy vo vnútri, zistil som, že som zabudol otvoriť ten, s nápisom: „Tvoj prvý bozk„. Nenávidel som sa za to. Potom tu bol ďalší s nápisom: „Keď prídeš o panictvo„. Dúfal som, že si ho budem môcť čoskoro prečítať. nakoniec som našiel, čo som hľadal.

Teraz sa jej ospravedlň. 

Neviem prečo sa hádate a neviem, kto má pravdu. Ale poznám tvoju mamu a viem, že úprimné ospravedlnenie zažehná tento váš boj. 

Je to tvoja mama, synak. Nikto ťa nemiluje viac. Prešla si prirodzeným pôrodom, lebo verila, že je to pre teba najlepšie. Už si niekedy videl ženu pri pôrode? Potrebuješ väčší dôkaz lásky ako je toto?

Ospravedlň sa jej. Ona ti odpustí.

Aj keď bol môj otec bankový úradník a nie žiadny spisovateľ, jeho slová mali obrovskú váhu a vplyv. Vtrhol som s plačom do maminej izby. Otočila sa, pozrela mi do očí a videl som v nich slzy. So zlosťou na mňa ešte niečo kričala, no nepamätám si to presne. Jediné, čo viem, je, že som ju pevne objal, zatiaľ čo som v ruke stále držal starý papier s otcovými slovami. Objala ma a ostali sme mlčky v dotyku, ktorý hovoril viac, ako slová.

pribeh 3
pixabay.com

Otcov list ju už o malú chvíľu rozosmial. Potom sme sa zmierili a chvíľu rozprávali o otcovi. Hovorila mi o jeho excentrických zvykoch, ako otec jedol salámu s jahodami a podobne. Smiali sme sa a bol to taký zvláštny príjemný pocit, akoby bol otec s nami. Slová v listoch, ktoré mi zanechal ho na moment preniesli k nám.

Netrvalo dlho a dostal som sa k očakávanému listu: „Keď prídeš o panictvo„.

Gratulujem, synak.

Neboj sa, časom to bude lepšie. Po prvý krát to nikdy nie je ono. Mne sa to stalo so škaredou ženou…ktorá ešte navyše bola prostitútkou.

Najviac som sa bál, že sa ako malý chlapec budeš pýtať mamy, čo to panictvo je, keď si to prečítaš na liste.

Stále ma vedel rozosmiať. Aj v tých najhorších chmúrnych chvíľach. Kráčal so mnou prostredníctvom listov celým životom a to ma držalo nad hladinou aj v tých najzložitejších životných situáciách.

List „Keď sa oženíš“ bol nesmierne emotívny, no nie až tak ako „Keď sa staneš otcom„.

Teraz konečne chápeš, čo je to skutočná láska. Uvedomil si si, ako veľmi miluješ ju, ale skutočnú lásku precítiš až vďaka týmto malým stvoreniam. Neviem, či je to chlapček alebo dievčatko. Som len mŕtve telo, nie som veštec.

pribeh 2
pixabay.com

Najbolestivejší list, aký môj otec napísal bol zároveň aj tým najkratším. Verím, že keď písal tie štyri slová, cítil takú bolesť ako ja, keď som si tým prechádzal. Trvalo mi to hodnú chvíľu, no nakoniec som sa odhodlal. Musel som otvoriť list „Keď bude preč tvoja mama„.

Ona je teraz moja.

Bol to jediný list, ktorým ma otec nerozosmial a vedel som prečo.

Vždy som dodržal dohodu, ktorú som s otcom ako malý chlapec uzavrel a nikdy som neprečítal list skôr, ako prišiel jeho pravý čas. Stále som čakal na ďalší míľnik v živote, ďalší list.

Je až neuveriteľné, čo všetko dokázal naučiť 27-ročný muž 85-ročného starca, ako som ja. Teraz, keď ležím na nemocničnom lôžku s hadičkami v mojom nose a krku, kvôli tej prekliatej rakovine, v rukách zvieram posledný neprečítaný list. Nápis „Keď príde tvoj čas“ je po tých rokoch sotva viditeľný.

Nechcem tú obálku otvoriť, bojím sa a nechcem si priznať, že môj čas je už blízko. Stále mi ostáva nádej, nikto predsa neverí, že zomrie. Zhlboka sa nadýchnem a otvorím obálku.

pribeh 5
pixabay.com

Ahoj, synak. Dúfam, že si už starý muž.

Vieš, napísať tento list bolo pre mňa najjednoduchšie. Napísal som ho ako prvý a bol listom, ktorý ma oslobodil od tej ukrutnej bolesti, že ťa stratím. Myslím, že myseľ sa stáva čistejšou, keď je človek tak blízko konca. Je ľahšie o tom všetkom hovoriť.

Vo svojich posledných dňoch som neustále premýšľal o živote, ktorý som prežil. Bol krátky ale nesmierne šťastný. Bol som tvoj otec a manžel tvojej matky. Čo viac som si mohol priať? To ma upokojovalo. Teraz môžeš urobiť to isté. 

Moja rada pre teba: vôbec sa nemusíš báť. 

zdroj: babskeveci.sk (Jana L), brightside.me

Zadajte Váš e-mail, a my Vám pošleme elektronickú knihu ZDARMA!


Komentáre

komentárov