Keď predstavujeme metódy výchovy iných krajín, väčšinou sa zameriavame na európske vyspelé štáty akými sú napríklad Francúzsko alebo Holandsko. Myšlienky zo západu sa však často u nás stretávajú s nepochopením. Dnes sa zameriame na kultúru, o ktorej mnohí vedia len veľmi málo, no aj tu sa dajú nájsť pekné príklady správneho rodičovstva.
Reportérka Michaeleen Doucleff pri svojom výskume zamierila až do Arktídy. Po dlhoročnom výskume a antropologických správach prišla na to, že práve Inuiti by mohli byť tým správnym výchovným vzorom aj pre rodičov v Európe. Používajú mierumilovné a pokojné techniky a nástroje, aby pomohli svojim deťom naučiť sa kontrolovať svoje emócie. Tieto deti postupne naozaj dokážu dokonale kontrolovať svoj hnev a to je určite inšpiratívne pre každého rodiča.
Zlaté pravidlo, ktoré reportérka objavila bolo, že rodič by na svoje dieťa nemal za žiadnych okolností kričať. Ako príklad uviedla, že by sme deťom nikdy nemali za skutky vynadať a poslať ich napríklad rozmýšľať do detskej izby alebo ich trestať. Dospelí, ktorí si zachovali chladnú hlavu vychovali rovnaké deti. Také, ktoré už v rannom detstve uvažujú s chladnou hlavou, resp. sa tomu naučia.
Namiesto kriku využívajú pokojný rozhovor a deťom problémy vysvetľujú na základe hrania rolí. Deti nekontrolujú, neopravujú a nesnažia sa ich meniť, alebo meniť veci, na ktorých vlastne na konci dňa aj tak nezáleží. To, aký pokoj reportérka zažila v rodinách bolo niečo, o ju v pozitívnom slova zmysle šokovalo. Tiež si myslí, že rodičia sú vo veľkom ovplyvňovaní aj okolitým svetom. Prejavmi ostatných na sociálnych sieťach, agresivitou politikov, hnevom kričiacich ľudí a všeobecne atmosférou, ktorá v spoločnosti vládne. Tu je dôležité zamyslieť sa nad tým, ako nás v skutočnosti tieto veci ovplyvňujú, ako na nás vplýva to, čo vidíme napríklad v správach. Je potrebné, aby sa rodič naučil diplomacii a využíval to aj pri výchove. Časom mu to deti oplatia.
Rodičov pri nejakom probléme v prvom rade ovládne hnev. V tomto bode už toho veľa nezmôžete, na svoje dieťa nakričíte, neskôr to oľutujete a takto to pokračuje v jednom veľkom kolobehu. Ešte predtým, ako začnete kričať, mali by ste dokázať svoj hnev ovládnuť. Svoje emócie sa však nesnažte potláčať. Chvíľu vychladnite, s dieťaťom sa porozprávajte o čosi neskôr.
Keď sa zisťovali rozdieli medzi výchovnými prostriedkami rôznych kultúr, vedci prišli na to, že vždy záležalo na tom, v akom rozpoložení bola matka, ktorá sa s dieťaťom rozprávala. Deti pokojných matiek, ktoré sa nenechali ovládnuť hnevom a o všetkom sa rozprávali, sa tak aj ďalej správali. Podľa vzoru matky. Keď sa však mamičky rozkričali, angažovali sa v konflikte a poučovali so zvýšeným hlasom, rovnako sa potom správali aj ich deti.
Na čo teda odborníci prišli je, že návyky rodičov a detí sa menia aj z kultúrneho hľadiska tej ktorej krajiny. Laicky by sme mohli rozdeliť rodičov na pomyselné skupiny pokojných národov žijúcich v neustálej harmónii ako napríklad Japonci a na rozhnevaných rodičov, ktorí reagujú v zápale emócií ako napríklad Nemci, Belgičania ale aj Slováci.
To, ako vyjadrujeme hnev však nie je dané len výchovou a rodičmi. Vplýva na to ak spoločnosť, kultúra a celkovo zvyky. Vysvetlenie by sme mohli hľadať aj v neurológii. Mozog dieťaťa, na ktoré sa neustále kričí a ktoré je samé ovládané hnevom sa nedokáže vyvinúť do takej podoby, ako mozog dieťaťa, ktoré je vychovávané v pokojnej rodine, v takej, kde sa nekričí. Frontálny lalok riadi naše impulzy, rozhodovanie a úsudok. Počas adolescencie mozog izoluje spojenia medzi jeho rôznymi časťami, aby umožnil supe rýchle vedenie a zložitejšie mozgové procesy – proces nazývaný myelinizácia.
Ako príklad by sme uviedli dcéru, ktorá príde domov v slzách, pretože jej spolužiačka mala rovnakú bundu. Jej mozog je aktívny a túto informáciu spracoval ako najhoršiu medzinárodnú katastrofu. Čelný lalok v tomto prípade nepracuje správne. Keby pracoval, povedal by dievčaťu, nech nedramatizuje, že sa jedná len o bundu. Ona je však v tom momente ovplyvnená negatívnymi emóciami. Aj preto by rodičia mali vedieť, ako reagovať na svoje deti, ako ich naučiť a vychovať v duchu, že sa naozaj jedná len o obyčajnú bundu.
Najviac inšpirujúca vec je pochopiť, že nič z toho, čo vidíme ako normálne správanie, nie je univerzálne. Podporujeme hnev, pretože sa obávame toho, čo sa stane, ak ho potlačíme. Máme názor, že potlačený hnev je nebezpečný a nezdravý, a to je jeden z dôvodov, prečo sa nevedomky k nemu povzbudzujeme.
theguardian.com
Nahlásiť chybu v článku