Tohto 7-ročného chlapca nikto nepočúval, a preto to skončilo katastrofou. Jeho posledné slová ma úplne položili!


Volám sa Ivan a mám sedem rokov. Moju mamu a ocka veľmi ľúbim, ale ak mám byť úprimný, trochu sa ich bojím. Bijú ma a ja neviem, čo robím zle.

newzmagazine.com

Každý deň vstanem a idem do školy. Robím si domáce úlohy najlepšie, ako viem. Ani učiteľ, ani spolužiaci ma však nemajú radi, nemám kamarátov. Počas prestávky ostávam v triede sám a kreslím. Nikto sa so mnou nechce hrať. Keď sa chcem s ostatnými spolužiakmi hrať, odtlačia ma so slovami: „Nie, si strašný!“.

Smiali sa mi. Vraj preto, že nosím do školy stále to isté oblečenie. Mám rád svoje svetlomodré rifle a červené tričko. Keď som išiel zo školy domov, bolo mi chladno, pretože som si vzal len ľahkú bundu. Vonku však začal zúriť vietor a mne bolo zima, tak som sa ponáhľal domov. Zrazu ma niekto zozadu chytil a zatlačil mi tvár do zeme. Kričal na mňa chlapčenský hlas: „Kretén! Nikto vás nemá rád, ty idiot!“.

newzmagazine.com

Deti ma začali kopať do chrbta a do rebier a po chvíli odišli. Plakal som, ale nie preto, že by mi bola zima. Chcel som priateľov a namiesto toho som dostal nakladačku. Keď som prišiel domov, mama ma chytila za vlasy a rozkričala sa: „Kde si bol?! Prečo si celý špinavý a mokrý? Dnes večer nedostaneš večeru, ty malý hlupák! Choď do svojej izby!“.

Bez slova som sa odpratal a ľahol som si do postele. Studený a hladný. Premýšľal som, prečo ma nemajú radi. Známky v škole som mal všelijaké, nevedel som so spolužiakmi udržať krok. Vždy, keď som dostal zlú známku, môj otec ma zvalil na zem, zmlátil a raz mi dokonca zlomil prst. Na druhý deň som prišiel do školy s krivým prstom, ktorý neskutočne bolel. Deti sami zato smiali.

newzmagazine.com

Po nejakom čase ma začalo pichať pri srdci. Mojim rodičom sa to nezdalo. V jednu noc som si dokonca želal, aby moje srdce dobilo navždy, už som ho nechcel mať, pretože som nechcel, aby sa moja mama a otec na mňa stále hnevali. Mám ich tak rád.

 

V nasledujúci deň sme na v škole dostali za úlohu nakresliť obrázok toho, čo si želáme najviac zo všetkého. Väčšina mojich spolužiakov snívala o autách, raketách, bábikách, no ja nie. Nepáčia sa mi také priania, nemám také priania. Jediné, čo by som si želal, je milujúca rodina, matka a otec. Tak som nakreslil rodinu. Mamu, ocka a ich syna, ako sa spoločne hrajú a smejú sa pri tom. Keď prišiel rad na mňa, aby som ukázal svoj obrázok, všetci sa začali smiať. Pred celou triedou som povedal:

„Mojím najväčším želaním je rodina,“ zdvihol som obrázok a nastal smiech. Začal som plakať a rozkričal som sa. „Nesmejte sa mi! Toto je moje najväčšie želanie. Môžete ma biť a nenávidieť ma, ale mne to nevadí. Rád by som mal mamu ako je tá vaša, ktorá vás pobozká a objíme vás. Každý deň vidím, ako vás rodičia berú domov, mňa nikto nepotrebuje, viem to!“.

newzmagazine.com

Učiteľ sa naľakal, začal ma chlácholiť a utierať mi slzy a niektoré deti sa prestali smiať a videl som, že chápu, o čom hovorím. Niektoré sa však ďalej smiali. Po tomto incidente som sa uzavrel ešte viac. Jedného dňa som dostal z angličtiny zlú známku. Vedel som, že mama bude naozaj sklamaná a bál som sa ísť domov. Nemal som však tušenie, kam by som sa mohol schovať, a tak som predsa išiel domov. Moja mama ma zbila. Ležal som na podlahe a nemohol som vstať. Mal som zranenú ruku aj nohu, lenže moja mama ma tam nechala ležať a odišla. Keď sa vrátila povedala len: „Vstaň a odnes si veci. Tvoj otec sa s tebou poráta, keď príde domov z roboty.“ Vedel som, že bude zle. Horko ťažko som vstal a prosil som ju: „Mami, prosím nehovor nič ockovi!“. Lenže už bolo neskoro, otec práve vošiel do dverí.

newzmagazine.com

Keď sa dozvedel o známke z angličtiny, chytil ma a začal mnou triasť. Potom mi dal facku a kopol ma na zem. Odvtedy si na nič nespomínam. Keď som sa zobudil, bol som v nemocnici. Nemohol som pohnúť už ani jedným prstom na ruke. Pozrel som sa do okna a rozplakal som sa. Plakal som, pretože som nevedel, aké je to mať mamu, ktorá sa so mnou hrá v parku, usmeje sa na mňa, pobozká ma. Všetko, čo robí moja mama, je to, že ma bije. Ja ju aj napriek tomu milujem. Nikoho iného nemám. Vždy som sa snažil byť dobrý aj v škole, no oni ma nemajú radi ani keď donesiem dobrú známku. Po tom, čo som sa vrátil z nemocnice, sa mi podarilo vyliať mlieko. Znovu ma zbili. Pri srdci ma začalo pichať a povedal som len toľko, čo som vládal: „Mami, moje srdce…“, ale ona nepočúvala.

Znova som skonči v nemocnici, lenže moji rodičia neprišli. Lekári sa ma snažili utíšiť a tvrdili, že mama s otcom čoskoro prídu. Neprišli nikdy. Čakal som a čakal…

newzmagazine.com

O dva dni na to zomrel Ivan na následky zranení. V jeho ruke našli list, ktorý už chlapec nedokázal dopísať. Stálo v ňom toto:

Milá mama a otec, je mi naozaj ľúto, že som škaredý, hlúpy a nemotorný. Je mi ľúto, že ma nemôžete mať radi. Je mi to tak ľúto. Nechcel som vás nahnevať. Jediné, čo som od teba chcel, mami, bolo objatie, bozk a počuť ťa ako hovoríš, že ma ľúbiš. Ocko, chcel som sa s tebou len hrať, ísť na prechádzku, spievať. Viem, že som pre vás hanba. Nikdy…

newzmagazine.com

A potom Ivanovo srdce prestalo biť. Tento príbeh bol len inšpirovaný, od slova do slova sa pravdepodobne nikdy nestal. Jeho správa je však jasná. Koľko lásky je v srdciach detí, ktoré sú týrané, nemilované, zatracované svojimi kamarátmi, rodinou či učiteľmi! Zneužívajú ich vlastní rodičia a denne sa na to dívame možno u susedov, možno u susedov našich blízkych. To, čo skutočne potrebujú, je len trocha lásky a nehy. Bohužiaľ, často sa stáva, že takéto deti podľahnú stresu a prejaví sa to na ich zdraví. V rôznych podobách a formách. Deti nepotrebujú veľa, potrebujú len lásku a na to by sme nikdy nemali zabúdať, bez ohľadu na to, aké sú a aké majú známky. Nebuďme ľahostajní k týraniu.

zdroj: babskeveci.sk (Monika), newzmagazine.com

Zadajte Váš e-mail, a my Vám pošleme elektronickú knihu ZDARMA!


Komentáre

komentárov